Nox et solitudo (Noc a samota)
- názov obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho lyrického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci" a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete.
Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť - na matku, ako to vyplýva aj z tohto úryvku básne Vesper dominicae (Nedeľný večer). „Tam niekde v diaľke si domy čušia. v čierňavých horách Z tých v jednom iste dedinka biela ustarostená túli sa k zemi matička moja pokojná, tichá. samotná sedí V nej starodávne pri starom stole." vážneho vzhľadu Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže: všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete.
Dôležité miesto tu zaujíma
b. JEHOVAH. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku tzv. pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu.
- je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.